Zjavenie Pána – komentár k prvému čítaniu

Vstaň, zažiar, Jeruzalem, lebo prichádza tvoje svetlo a Pánova veleba vzišla nad tebou. Lebo, hľa, tma zahaľuje zem a temnota pokrýva národy; ale nad tebou vzíde Pán a jeho veleba sa zjaví na tebe. Národy budú kráčať v tvojom svetle a králi v jase, čo ti vzišiel. Pozdvihni oči a dívaj sa navôkol: títo všetci sa zhromaždili, prišli k tebe; zďaleka prichádzajú tvoji synovia a tvoje dcéry nesú v náručí. Uvidíš to a zažiariš, rozochveje a rozšíri sa tvoje srdce. Lebo k tebe sa obráti bohatstvo mora, poklady národov prídu k tebe. Záplava tiav ťa pokryje, ťavätá z Madianu a Efy; prídu všetci zo Sáby, zlato a kadidlo prinesú a zvestujú Pánovu slávu.
(Iz 60,1-6)
Prvé čítanie na slávnosť Zjavenia Pána je zo 60. kapitoly proroka Izaiáša. Tento tzv. Trito-Izaiáš povzbudzuje sklamaných a sklesnutých navrátilcov z babylonského zajatia, ktorý sa pýtajú, prečo Boh nekoná. Jeruzalem je totiž stále v ruinách, životné podmienky sú veľmi zlé a medzi navrátilcami a tými, ktorí v meste zostali sú napäté vzťahy. A tak je naše čítanie prorockou odpoveďou na otázku, prečo mešká spása. To že sa Izaiáš obracia na Jeruzalem nenájdeme priamo v hebrejskom texte, ale v gréckom preklade (Septuaginta), ktorý to dopĺňa zo súvislostí a tak to preberá aj lekcionár.
Z hľadiska literárneho druhu máme pred sebou hebrejskú poéziu s jej klasickým prvkom, tzv. paralelizmom členov. V prvom verši je to paralelizmus synonymný, ktorý inými slovami rozvíja tú istú myšlienku (prichádza tvoje svetlo  /a Pánova veleba vzišla nad tebou ). Druhý verš tvorí antitetický paralelizmus, vyjadrený protikladom tmy a temnoty na jednej strane a Pána a jeho veleby na strane druhej. Paralelizmus ostatných veršov nechávame na vlastný úsudok čitateľa. V každom prípade je to slávnostný text, ktorý kontrastuje s predchádzajúcou časťou.
Z obsahového hľadiska je tu zvýraznený protiklad medzi svetlom a tmou. Svetlo je nad Jeruzalemom a tma nad zvyškom zeme. Pripomína nám to začiatok Svätého písma, keď tma bola nad priepasťou a Boh rozkázal a bolo svetlo (Boha možno spoznávať skrze jeho stvorenie). Izaiáš používa pre tmu a svetlo rovnaké výrazy ako Genezis.  Môžeme tu vidieť čosi ako nové stvorenie. Aká je to tma a temnota, ktorá pokrýva zem? A aké svetlo prišlo? Sú to symboly, ktoré poukazujú na hlbšiu skutočnosť. Tma (skutočná, úplná, ale aj čiastočná)môže ukrývať nebezpečenstvo a dokáže človeka znehybniť alebo aspoň zneistiť. Svetlo umožňuje kráčať a dodáva odvahu. Preto môže Jeruzalem vstať (v1) a pozerať (v4). Starý zákon predstavuje Boha ako svetlo (Hab 3,4). Naše čítanie aj ďalšie verše tejto kapitoly (19-20) danú tému ešte viac rozvíjajú. Prológ Jánovho evanjelia používa rovnakú terminológiu: „A svetlo vo tmách svieti… Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka…“
Jeruzalem má vidieť ako národy doslova putujú k nemu, lebo z neho žiari Božia veleba. Tá je vždy znakom Božej prítomnosti. Madian, Efa, Sába, a keď pokračujeme v čítaní, tak aj Kedar, Nabajot, ostrovy, Taršiš, teda celý svet prináša svoje bohatstvo a poklady do Jeruzalema. Neskôr čítame, že prinesené dary sa obetujú Bohu. Je to Boh samotný, ktorý sa ukazuje (zjavuje) skrze Jeruzalem celému svetu. V starom zákone sa Boh nezjavuje priamo, je možné vidieť jeho slávu (kabód), ktorá niečo odhaľuje, ale zároveň zahaľuje. V novom zákone sa nám zjavuje Boh sám (Jn 1,14) vo svojom Synovi. Zostáva  síce naďalej pre ľudí tajomstvom, ale môžeme „vidieť jeho tvár.“
© Jozef Kohut, 4.1.2013