Zjavenie Pána – slovo k prvému čítaniu (Iz 60,1–6)

(1) Vstaň, zažiar, Jeruzalem, lebo prichádza tvoje svetlo a Pánova veleba vzišla nad tebou. (2) Lebo, hľa, tma zahaľuje zem a temnota pokrýva národy; ale nad tebou vzíde Pán a jeho veleba sa zjaví na tebe. (3) Národy budú kráčať v tvojom svetle a králi v jase, čo ti vzišiel. (4) Pozdvihni oči a dívaj sa navôkol: títo všetci sa zhromaždili, prišli k tebe; zďaleka prichádzajú tvoji synovia a tvoje dcéry nesú v náručí. (5) Uvidíš to a zažiariš, rozochveje a rozšíri sa tvoje srdce. Lebo k tebe sa obráti bohatstvo mora, poklady národov prídu k tebe. (6) Záplava tiav ťa pokryje, ťavätá z Madianu a Efy; prídu všetci zo Sáby, zlato a kadidlo prinesú a zvestujú Pánovu slávu.

Iz 60,1–6

Východ slnka má svoje neodškriepiteľné čaro. Oddávna inšpiruje umelcov aj bežných ľudí. Kvôli tomuto krátkemu okamihu sa niektorí štverajú kamsi do hôr a ďalší sú ochotní poriadne si privstať počas dovolenky na jadranskom pobreží v Taliansku aj s rizikom, že nakoniec nič neuvidia. Keď sa horská alebo morská expedícia za slnkom stretne s neúspechom, často to len viac motivuje k ďalším pokusom. A keď sa podarí, niečo z pozorovanej scenérie si človek odnáša vo svojom vnútri so sebou.

Sväté písmo sa o východe slnka prvýkrát zmieňuje po nočnom zápase Jakuba s Bohom (Gn 32,32). Kráľ Dávid si vo svojej „Labutej piesni“ pred smrťou spomína na prirovnanie, ktoré mu povedal Boh o spravodlivom vladárovi: „je ako jas rána, keď slnce vychádza“ (2 Sam 23,4). Rovnaké sloveso (hebr. zarach) ako pre východ slnka používa biblická hebrejčina aj vtedy, keď opisuje, že sa zjavuje Boh. V závere Knihy Deuteronómium čítame: „Od Sinaja prišiel Pán, zažiaril (zarach) zo Seiru, zjavil sa od vrchu Fáran“ (Dt 33,2).

Príchod Boha sa teda na viacerých miestach Starého zákona vyjadruje slovom, ktoré označuje východ slnka. Prorok Izaiáš, z ktorého je naše dnešné čítanie na slávnosť Zjavenia Pána, pozná aj Boha ako bojovníka. Vojnový obraz s metaforou Pánovho ramena dokonca pomerne tesne obkolesuje náš text (Iz 59,25b–19; 63,1–6). Platí, že Boží súd a jeho spása idú vždy spolu (Blenkinsopp, 210). Avšak spása má predsa len navrch v kontexte celého Písma aj v našej perikope. Dosvedčuje to hneď úvodné dvojveršie adresované Jeruzalemu: „Pánova veleba vzišla (zarach) nad tebou (v. 1) / nad tebou vzíde (zarach) Pán“ (v. 2).

Podľa Izaiáša pre Jeruzalem vyšlo slnko a skončila sa noc. Jeho úlohou je vstať a zažiariť (v. 1). Mesto sa stane ostrovom svetla uprostred zeme pokrytej tmou (v. 2). Keď prijme Božie svetlo a osvojí si ho, poslúži iným, aby aj oni mohli vidieť jeho krásu. Hoci je dnes ťažké uveriť, že slnko už vyšlo a my veriaci to nevieme vždy vhodne komunikovať ďalej, predsa len máme nádej. Nech nám každý ranný východ slnka pripomenie Ježiša Krista – Svetlo sveta. A nech sa rozšíri naše srdce pre dary, ktoré nám pripravil náš Boh.

Všetkým čitateľkám a čitateľom vyprosujem požehnaný sviatok Troch kráľov.

Staršie zamyslenie k rovnakému čítaniu z roku 2013 nájdete tu.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Tublatanka – Pieseň pre stratených synov
Literatúra:
BLENKINSOPP, J., Isaiah 56–66: A New Translation with Introduction and Commentary (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) 19B.