Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. V nedeľu sme slávili sviatok Zoslania Ducha Svätého alebo inak povedané Turíce. Umelci väčšinou znázorňujú túto udalosť tak, že sa nad hlavami učeníkov vznášajú ohnivé jazyky. Symbol jazykov hovorí o tom, a čítame to aj v Skutkoch apoštolov, ako zrazu začali učeníci rozprávať cudzími jazykmi a ich strach z toho, žeby mohli byť chytení sa vytratil. Obyčajní rybári, remeselníci učili a hovorili zástupom o Ježišovi a šírili jeho posolstvo ďalej. Ako to dopadlo? Z jednej krajiny, kde Ježiš žil sa Jeho posolstvo rozšírilo do celého sveta. To je podľa mňa obdivuhodný výkon, ktorý sa síce nezaobišiel aj bez obetí, či už ako dôsledok prenasledovania alebo väznenia a niekedy aj vyhnanstva.
Ako je to dnes so šírením Božieho slova? Chodíme do kostola a skrze kňaza počúvame o Ježišových skutkoch. Čiže kňazi sú tými našimi novodobými učeníkmi. Ale žiaľ, u nich to niekedy končí a nemusí. Vypočujeme si, čo nám chcú povedať, ideme domov a o týždeň si prídeme popočúvať niečo nové. Ale prečo sa nepokúsime byť takýmito učeníkmi aj my. Nemusíme chodiť po domoch ako Svedkovia Jehovovi a presviedčať ľudí o svojej pravde. Niekedy by stačilo len žiť ako kresťan. Nebáť sa správať ako kresťan, aby všetci okolo vedeli, že kto sme. Nemusíme sa obvešať krížikmi a rôznymi artefaktmi. Možno by stačilo len riadiť sa Božím slovom. V kostoloch počúvame radostnú zvesť, možno by bolo dobré viac prežívať túto radosť. Ukázať všetkým naokolo čo s nami Božie slovo robí. Ale aká je realita? Aspoň z môjho pozorovania vychádzame všetci z kostolov zamračení, niekto možno už aj s poznámkami na druhých ľudí a ich ohováraním.
Ježišovi učeníci po prijatí Ducha Svätého dostali okrem iného aj odvahu vybehnúť do sveta. Skúsme aj my prosiť Boha o takúto odvahu nebáť sa svetu ukázať, kto sme a aké účinky na nás zanecháva naša viera v Krista. Skúsme sa aj viac radovať, veď predsa veríme v Ježiša, ktorý sám povedal, kto v neho verí, nezahynie, ale bude mať večný život.
© Mgr. Peter Chomjak
