37 V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. 38 Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ 39 To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený. 40 Keď počuli tieto slová, niektorí zo zástupu hovorili: „Toto je naozaj prorok.“ 41 Druhí tvrdili: „Mesiáš je to.“ Ale iní namietali: „Vari z Galiley príde Mesiáš?! 42 A nehovorí Písmo: »Mesiáš príde z Dávidovho potomstva, z mestečka Betlehem, odkiaľ bol Dávid«?!“ 43 A tak nastala preňho v zástupe roztržka. 44 Niektorí z nich chceli ho aj chytiť, ale nik nepoložil naň ruky. 45Sluhovia sa vrátili k veľkňazom a farizejom a oni sa ich pýtali: „Prečo ste ho nepriviedli?“ 46 Sluhovia odpovedali: „Nikdy tak človek nehovoril.“ 47 Farizeji im vraveli: „Aj vy ste sa dali zviesť? 48 Vari uveril v neho niektorý z popredných mužov alebo farizejov? 49 A tento zástup, ktorý nepozná zákon, je prekliaty.“ 50 Jeden z nich, Nikodém, ten, čo predtým prišiel k Ježišovi, im povedal: 51 „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“ 52 Odvrávali mu: „Nie si aj ty z Galiley?! Skúmaj a uvidíš, že z Galiley prorok nepovstane.“ 12 A Ježiš im zasa povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“
Každý strom poznať podľa ovocia (porov. Mt 7,15-20). Ak Ježiš ponúka vodu života (v. 37-38), aké ovocie prinesie ten, kto sa z nej napije? Aké ovocie prináša ten, kto sa napije z Ducha Svätého? Rýchla odpoveď by bola „duchovné ovocie“. A čo to znamená presnejšie?
Dnes sa mnohí oháňajú tým, že sú „duchovní“ a že sú „nekonvenčne“ alebo „nedogmaticky“ duchovní. Na vysvetlenie dodajú: je to stály úsmev, pozitívne myslenie, nelipnutie k materiálnemu svetu. Pre iných „byť ponorení do svetla“ a preto ráno absolvujú „rituál pozdravenia slnka“, aby sa z neho napili. Iní zasa splývajú s prírodou, objímajúc stromy a čerpajúc energiu z nich alebo z vesmíru. Nepotrebujú žiadne spoločenstvo, stretávanie sa s inými. Cirkev to je pre tých, čo sú na nižšej úrovni duchovnosti. Majú „priamy“ kontakt tam hore. Škála pokračuje učiteľmi a vodcami akéhosi „utajeného učenia“. Ak sa na to lepšie pozriete a počúvate, čo hovoria, zistíte, že je to zmes budhizmu, reinkarnácie a ezoterickej energetiky. Povyberané texty budhizmu a hinduizmu podľa toho, aby to lahodilo duši človeka a hlavne, aby sa nemusel konfrontovať s nijakou osobou, ktorá by ho brala na zodpovednosť – tú existenciálnu, večnú. Hovoria, že každý je boh. Guru alebo učiteľ či majster je tak trošku viac bohom a tak ho treba poslúchať. Nevysmievam sa týmto ľuďom. Vonkoncom nie! Hľadajú a preto sú partnermi dialógu… len sa mýlia. A hlavne, keď príde na lámanie chleba celý ten systém vôbec nefunguje.
Stretol som človeka tohto typu. Vysvetľoval aké je to skvelé, čo všetko sa naučil, koľko vyrovnanosti mu to prinieslo. A že tá reinkarnácia je fakt super! Ale vo chvíli, keď zomrela blízka osoba, upadol do totálneho zmätku. Rýchlo, rýchlo slúžiť liturgie, aby duša išla čím vyššie a vyššie do svetla a treba odslúžiť aj doma, tam, kde žila…a ešte dnes. Nebudem pokračovať čo všetko „musím“ ešte urobiť ja kňaz, aby som tej duši pomohol. A keď som podotkol „….že veď predsa reinkarnácia všetko rieši, tak čo taká panika?!“ , ostali veľmi zaskočení. Neviem či im došlo… moja osobná skúsenosť ukazuje, že tieto „nekonvenčné“ duchovné cesty sú len pokusom a viac menej zostávajú na úrovni emocionálneho pocitu „uspokojenia“. Keď prídu skutočné problémy a výzvy reálne nepomáhajú. Na druhej strane je niekoľko tisícročná skúsenosť biblického človeka. Realistická, prinášajúca pevnosť v búrkach. Radosť a pokoj. Vyrovnanosť a vedomie, že sme pútnici. Pápež Gregor Veľký vysvetľuje ovocie živej vody (Z Mravoučných komentárov svätého pápeža Gregora Veľkého ku Knihe Jób; Lib. 3, 15-16: PL 75, 606-608):
Keď Pavol hľadel na hĺbku vnútornej múdrosti v sebe a videl, že navonok je iba porušiteľným telom, povedal: „Tento poklad máme v hlinených nádobách.“ A pozri, na blahoslavenom Jóbovi hlinená nádoba zvonku cítila rozpukané vredy, ale vnútorný poklad tu zostal nedotknutý. Navonok sa rozpukla pre rany, ale vnútri sa rodil nevyčerpateľný poklad múdrosti, ktorý vytryskol v slovách svätého poučenia: „Keď sme prijali dobré z Pánovej ruky, prečo by sme nemali zniesť zlé?“ Dobrým nazýva Božie dary, či už časné alebo večné; zlým zasa nazýva prítomné biče. Pán o nich povedal ústami proroka: „Ja som Pán a nik iný, ja tvorím svetlo a pôsobím tmu, dávam šťastie a dopúšťam nešťastie.“
„Tvorím svetlo a pôsobím tmu,“ lebo keď sa bičmi navonok pôsobí tma bolesti, vnútri sa poúčaním zapaľuje svetlo mysle.
„Dávam šťastie a dopúšťam nešťastie.“ Lebo pokoj s Bohom sa nám vracia iba vtedy, keď sa to, čo bolo stvorené ako dobré, ale nedobre po tom túžime, obráti pre nás na zlé biče. Hriechom sa totiž dostávame do nepriateľstva s Bohom. Preto je vhodné, aby sme sa s ním pomocou bičov uzmierili.
Ale najviac si treba v jeho slovách všimnúť to, ako pohotovo a rozvážne reaguje na manželkino prehováranie, keď hovorí: „Keď sme prijali dobré z Pánovej ruky, prečo by sme nemali zniesť zlé?“ Je totiž veľkou útechou v súžení, keď znášame protivenstvá a rozpamätúvame sa na dary nášho Stvoriteľa. Ani bolesť nás nezlomí, ak nám zaraz príde na um dar, lebo to vzpružuje. Veď preto je napísané: „V šťastných dňoch nezabúdaj na nešťastné a v dňoch nešťastných nezabúdaj na šťastné.“
Každý, kto prijíma dary a v čase týchto darov vôbec sa nebojí bičov, z radosti upadne do pýchy. A ten, kto trpí pod bičmi, ale v čase týchto bičov sa neteší z darov, ktoré dostal, stratí pokoj mysle a úplne si zúfa. Preto treba oboje tak spájať, aby vždy jedno podopieralo druhé. Spomienka na dar má mierniť trýzeň biča a obava i hrôza pred bičom má nahlodávať radosť z daru. Aby teda svätý muž upokojil myseľ utýranú ranami, uvažuje v bolestiach spôsobených bičmi nad príjemnými darmi a hovorí: „Keď sme prijali dobré z Pánovej ruky, prečo by sme nemali zniesť zlé?“
Vnútorná vyrovnanosť v čase búrky i slnečného dňa, vnútorná sila, ktorá znáša tlak i neúspech. Srdce, ktoré sa nenechá omámiť úspechom a neupadne do pýchy. Osoba, ktorá zostáva nablízku iným v radosti i starosti. Človek, ktorého vnútorný pokoj a hodnota nezávisí od mienky iných.
Iste je namieste poznámka, že mnohí kresťania ukazujú pravý opak! Áno, musíme byť sebakritickí. Síce sa modlievame, spovedáme a prijímame sviatosti, ale mnohokrát vôbec nemeníme postoje, myslenie a hodnoty. Slovom metanoia – obrátenie, zmena života nie je súčasťou našich plánov. Boh si sťažuje prorokovi, že tento národ si ma ctí iba ústami, ale jeho srdce je ďaleko (porov. Mk 7,6-7). A práve preto je tu čas sa zastaviť a neprosiť Ježiša o živú vodu. On ju dáva. Je tu čas sa zastaviť a povedať „Pane, chcem sa napiť!“ Sviatky Zoslanie Svätého Ducha sú časom nášho otvorenia sa Bohu, ktorý vylieva svojho Ducha na každého, kto o to stojí. Byzantskí kresťania sa denne modlievajú:
Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy, ktorý si všade a všetko naplňuješ! Poklad dobra a darca života, príď a prebývaj v nás! Očisť nás od každej poškvrny a spas Dobrotivý naše duše!
róbert jáger, 2015
