37 V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. 38 Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ 39 To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený. 40 Keď počuli tieto slová, niektorí zo zástupu hovorili: „Toto je naozaj prorok.“ 41 Druhí tvrdili: „Mesiáš je to.“ Ale iní namietali: „Vari z Galiley príde Mesiáš?! 42 A nehovorí Písmo: „Mesiáš príde z Dávidovho potomstva, z mestečka Betlehem, odkiaľ bol Dávid?!“ 43 A tak nastala preňho v zástupe roztržka. 44 Niektorí z nich chceli ho aj chytiť, ale nik nepoložil naň ruky. 45 Sluhovia sa vrátili k veľkňazom a farizejom a oni sa ich pýtali: „Prečo ste ho nepriviedli?“ 46 Sluhovia odpovedali: „Nikdy tak človek nehovoril.“ 47 Farizeji im vraveli: „Aj vy ste sa dali zviesť? 48 Vari uveril v neho niektorý z popredných mužov alebo farizejov? 49 A tento zástup, ktorý nepozná zákon, je prekliaty.“ 50 Jeden z nich, Nikodém, ten, čo predtým prišiel k Ježišovi, im povedal: 51 „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“ 52 Odvrávali mu: „Nie si aj ty z Galiley?! Skúmaj a uvidíš, že z Galiley prorok nepovstane.“ A Ježiš im zasa povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“
Ako môžem zistiť či vo mne prebýva Duch Svätý alebo nie??? Z čoho to možno poznať? Alebo k čomu ma vedie Duch Boží? Čo je najväčším prejavom Ducha???
Všetci pokrstení (grécke batpizo – ponoriť, do slovenčiny pokrstiť) boli ponorení do Božieho života skrze Ducha. Duch (hebr. ruah – vánok, jemný vietor, niečo nekontrolovateľné a nemanipulovateľné, zároveň podliehajúce skúsenosti; možno sa presvedčiť o existencii) je prítomný v každom pokrstenom, preniká ho do úplných hlbín bytia. A jeho úlohou – ako to čítame zo Sv. písma – je voviesť človeka do Božieho života, do Božieho štýlu rozmýšľania a rozhodovania.
A aký je to štýl? Ježiš prišiel, aby zlomil ľudskú zlobu, reťazenie zla, intríg a nenávisti tým, že nechal na seba dopadnúť všetok hnev, nenávisť, intrigy a manipulácie, ktorých sa mu dostalo. Poprední predstavitelia židovstva sa radia, čo robiť, lebo evidentne tento človek koná divy a všetci za ním pôjdu; veľkňaz navrhne, že je lepšie obetovať jedného človeka, ako by mal zhynúť celý národ (Ján 11,46-53). Pred veľradou sa nenájdu svedkovia, ktorí by nezávisle tvrdili to isté. Až napokon dvaja – čo je málo podľa Tóry – tvrdia, že Ježiš zbúra chrám (Matúš 26, 59-61). Veľrada sa narýchlo, bez všetkých členov, zíde v noci a pred sviatkami, čo je zakázané (Matúš. 26, 20.47.57). Pred Pilátom však je vina úplne iná, ide už o politiku a napriek tomu, že Pilát ho chce prepustiť, pritlačia ho vydieraním k múru a Pilát si umyje ruky: nenesiem vinu (Ján 18, 28-19,16). Toto je len výsek ľudskej zloby. Ježiš dovolí, aby toto všetko naň padlo až do dôsledku. Zabijú ho. Na kríži im odpustí. Toto je v skratke Boží štýl života a jeho veľkodušnosť.
A tak ten, kto má v sebe Ducha a spolupracuje s ním, nesie v sebe tento Ježišov štýl života a veľkodušnosti: robiť dobro aj napriek odmietaniu a výsmechu, nenechať sa premôcť nenávisťou a pomstivosťou. Toto je lakmusový papierik Božieho života v nás. Iste nedokážeme to urobiť hneď, zo dňa na deň. Preto sa výnimočné dni, sviatky, vracajú rok čo rok, aby sme mali príležitosť zastaviť sa, prehodnotiť a znova vstúpiť do tej istej Božej dynamiky. Slovom, my všetci spolu, ale zároveň každý osobitne pomaličky rastieme. Každý deň je príležitosťou overiť si sám seba v rôznych situáciách, ktoré život prináša. Práve preto Pavol varuje korintských kresťanov pred ješitnosťou a márnym chvastaním sa čo do darov Ducha. Ukazuje im, že dary sú síce dobré a potrebné, ale ešte vznešenejšia cesta je cesta lásky (1Korinťanom 12-14,1) a takto ich privádza späť k Ježišovmu príkladu. Výnimočné dary – jazyky, uzdravovanie, prorokovanie atd. – nie sú cieľom!!!! Ale prostriedkom!!! Preto je nebezpečné upriamiť sa IBA na ne! Uzdravovať vedeli aj iní. Prorokovať vedeli aj iní, nielen Ježiš. A uzdravovať alebo prorokovať dokážu aj sily temna – za akú cenu, to je iná kapitola….. ale nikdy nikto neurobil to, čo Ježiš: dať život za ľudí, ktorí si to vôbec nezaslúžia a ktorí proti nemu bojujú. Vo virvare ezoteriky, okultizmu, východných praktík, jediným indikátorom, či je akýkoľvek dar alebo výnimočná schopnosť od Boha alebo nie, je moja schopnosť žiť Ježišov štýl života. Toto robí Ježiša výnimočným, toto ho oddeľuje od všetkých ostatných. A toto prináša aj Duch každému človeku. Toto je tá živá, životodárna voda, ktorá prúdi z vnútra človeka.
Skúmajme seba. Ten, kto má výnimočné dary, aby ďakoval Ježišovi a prosil, aby skrze dary uvidel Darcu. Ten, kto nevníma čosi výnimočné, aby spoznal, že najvznešenejšia cesta je cesta lásky a tú zase má v sebe každý ako možnosť. Už len ju rozvinúť. Je čas nanovo načrieť do prameňa života! Všimnime si, že na ikone všetci apoštoli ukazujú do stredu, kde je zobrazený kráľ Dávid so zvitkom Sv. písma v ruke. Jednoduchá symbolika: všetko porovnávajú so slovami Písma. Urobme to isté. Hľa, čo píše Pavol (List Galaťanom 5,19-25) o ovocí Ducha a ovocí egoizmu, tela, temna:
A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.
Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, miernosť, vernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme. Nepachtime po márnej sláve, nedráždime sa navzájom, nezáviďme jeden druhému.
©róbert jáger 2013
